33 rokov po, alebo kam sme sa to dostali...

Písal sa rok 1989. Bol november a na námestí pod našimi veľhorami pred davom občanov rečnil rečník. Ľudia cinkali kľúčmi a nadšene kričali „Už je to tu ! “ Potom stíchli a počúvali. Orátor na tribúne položil do davu otázku: „Prečo sú prázdne obchody, kde je mäso ? “ Zrazu niekto z davu zakričal: „Komunisti zožrali.“ Zožal za to veľký aplauz…
Prešlo 33 rokov.To je už dosť dlhá doba na to, aby človek mohol porovnávať ,či hodnotiť, hlavne ak sa jedná o udalosť , ktorá zmenila osudy ľudí. November 1989 sa medzi také udalosti určite radí. Som presvedčený, že je potrebné si túto udalosť neustále pripomínať, nielen na výročie. Napríklad aj týmito slovami Václava Havla:
“ Dvacet let tvrdila oficiální propaganda, že jsem nepřítelem socialismu, že chci v naší zemi obnovit kapitalismus, že jsem ve službách imperialismu od něhož přijímám tučné výslužky, že chci být majitelem různých podniků… Byly to všechno lži, jak se záhy přesvědčíte, protože tu brzy začnou vycházet knihy, z nichž bude zřejmé, kdo jsem a co si myslím.“ Toto okrem iného povedal Václav Havel v decemberi 1989.
Boli to naozaj lži, ako píše Václav Havel? Pravdou je, že jeden čas za socializmu chodil do práce mercedesom a zo svojho robotníckeho platu si ho iste nemohol dovoliť. Taktiež bývalý politický väzeň a disident J. Wolf potvrdil, že zo zahraničia chodili peniaze pre Chartu, kde mal Havel nemalé slovo. Tiež hovoril aj o ich zneužívaní. Či sú tieto tvrdenia pravdivé, ako aj to, či Havel dostával peniaze zo zahraničia, nech si každý urobí názor sám! Nechávam na posúdenie čitateľom, či je pravda, že Havel sa po páde komunizmu v reštitúciach stal majiteľom podnikov a rôznych nehnuteľností. Podľa internetového denníka pluska.sk po páde komunizmu získal aj s bratom v reštitúcii niekoľko nehnuteľností ako pražská Lucerna, bytovka na Rašínovom nábreží, Terasy Barrandov a podiel na Vavrečkovej vile v Zlíne. A pokiaľ sa jedná o obnovenie kapitalizmu, tak máme čo, socializmus?
Taktiež si myslím, že zvolenie Václava Havla za prezidenta Československa sa neobišlo bez nejakých podmienok. Musíme si uvedomiť, že ho zvolili komunisti. Možno práve tieto podmienky môžu za to, ako to napokon dopadlo.
O desať rokov v životnej úrovni dobehneme Rakúsko alebo Švajčiarsko – tak zneli sľuby na námestiach v roku 1989. Účelové žonglovanie so slovami nadšený dav s radosťou privítal. V tom sa oproti dnešku nič nezmenilo. Realita je však taká, že po 33 rokoch je hrubá mzda v Rakúsku 4540 € a na Slovensku 1211 €. Aj dnes vyhrávajú sľuby a nie realita! Došlo to dokonca tak ďaleko, že sa objavil jeden nebezpečný úkaz, kde slušnosť a charakter sa ohýba ako sa komu hodí. Ináč si neviem vysvetliť fakt, že rodinkárstvo na jednom VÚC sa obhajovalo slovami: “ Ak dvaja robia (presne) to isté, nie je to vždy to isté!“
Po novembri 89 ľudia s úžasom počúvali reči politikov o tom, ako kupónová privatizácia napraví krivdy komunistov a občania budú vlastníci toho ,čo spoločne budovali. Tej rozprávke som chvíľu veril aj ja. Mnoho ľudí vytriezvelo, keď na podniky, kde mali akcie začali byť vypisované konkurzy a po nejakej dobe boli vymazané z obchodného registra, alebo prešli na inú právnu formu, čím boli vlastníci akcií vlastne odstavení.
Ivan Mikloš bol v rokoch 1991 – 1992 minister privatizácie SR a bol z titulu funkcie plne zodpovedný za prvú kupónovú privatizáciu. Najväčšia vina Ivana Mikloša podľa mňa je, že aj napriek nepripraveným zákonom, ktoré umožňovali to čo sa potom dialo (tunelovanie podnikov,podvodné fondy a pod) sa v jeho réžii kupónka spustila. Zodpovedný politik by do toho nešiel, alebo by trval na zmene zákonov, ibaže by to vtedy niekomu vyhovovalo… Nemôžem predsa niečo spustiť a potom sa vyhovárať, že na to už nemám dosah. Zo strany Ivana Mikloša to bol hazard s touto spoločnosťou a začiatok oligarchie!
A čo privatizácie podnikov ,ktoré sa nedostali do kupónky ? Podľa mňa so spravodlivosťou to malo pramálo spoločné. Za pár korún sa skupina vyvolených dostala k nemalému majetku, aby následne tieto podniky vytunelovala a priviedla do krachu. Všetka česť tým, ktorí dokázali podnik udržať až do dnešnej doby.
Z môjho pohľadu kupónová privatizácia bola nehoráznym podvodom na občanoch tohoto štátu. Taktiež argumentácia niektorých, že každý kto rozmýšľal a svoje body investoval priamo a pritom ich rozdelil do viacerých podnikov na tom neprerobil je smiešna. Ak aj niečo niekto dostal, svoju prácu v socializme si občania oprávnene cenili na oveľa viac. To sa týka aj druhej kupónovej privatizácie, kde každý dostal smiešnu sumu!
Minule som na facebooku čítal tento status: „Za bývalého režimu chodili ľudia usmiati, navzájom si vážili jeden druhého, uctievali sa, pomáhali si navzájom, venovali sa svojim rodinám, každý kto mohol pracovať mal prácu. Jedinou starosťou väčšiny ľudí bolo rozhodnúť sa s kým a ako prežijú víkend. Teraz za tejto doby chodia ľudia uzatvorení do seba, smutní, v takmer každej rodine je nejaký existenčný alebo rodinný problém, mladí ľudia sa rozvádzajú, alebo pre istotu žijú ako druh s družkou, majú problém s bývaním a pod. Starosť s rozhodovaním sa o tom, ako prežijú víkend, vystriedala u mnohých starosť za čo kúpia svojim deťom topánky, oblečenie, kde zoženú peniaze na školské potreby, na lieky, za čo zaplatia elektriku, bývanie, strach z toho kedy ich osloví exekútor.“
Podobný názor má aj jeden nemenovaný veľmi aktívny poslanec na sociálnych sieťach za stranu Smer. Je to naozaj tak? Myslím, že trochu objektívnosti by nezaškodilo. Áno sociálna politika za socializmu bola lepšia a aj práca bola (myslím si však, že momentálne je aj teraz) a hlavne stavali sa byty, ktoré však neboli celkom zadarmo, ako sa to tvrdí, ale dodnes dobre slúžia. Rodilo sa viac detí, pretože mladí manželia mali hlavne kde bývať a mali napríklad možnosť čerpať výhodnú mladomanželskú pôžičku. Na to nadväzoval fakt, že na dôchodcov mal kto robiť.
Dnešní dôchodcovia v dobrom spomínajú na bezplatné zdravotníctvo, či školstvo a oprávnene.
Netreba tiež zabúdať na negatíva z tejto doby, čo sa dnes deje veľmi často. Nebudem tu riešiť päťdesiate roky, ktoré som nezažil. Podľa mojich osobných skúseností predstavitelia strany nie len na úrovni okresu, či kraja sa nezaujímali o názory, či problémy radových členov a občanov, ba naopak ak sa niekto ozval snažili sa ho umlčať napríklad aj zosmiešňovaním. Ako negatívum tiež beriem fakt, že robotníci, možno nie všetci, žili od výplaty k výplate a o nejakom luxusnom živote sa určite nedalo hovoriť, ale to ani teraz. Mali sme vedúceho, ktorý namiesto toho, aby pracujúcim zdvihol platy, tak im pred výplatou požičiaval za nehorázne úroky! Teraz to majú robotníci ešte horšie, ale tiež nie všade. Ide hlavne o absurdné správanie sa (vše) vedúcich pracovníkov a s tým spojený bossing na pracoviskách. Len jeden príklad: Ako ináč ako bossing nazvať počin jedného nadriadeného, ktorý najskôr svojmu podriadenému dal dovolenku a potom keď zistil, že nemá kto pracovať mu za to stiahol prémie?
Nedávno som zo záujmom počúval záznam z novembra 89. Jeden z čelných predstaviteľov VPN tam hovoril,že robotníci patria k nim a nikomu sa ich nepodarí rozdeliť a poštvať proti sebe. Bolo to veľmi dojímavé. Dnes mám však pocit, ako keby robotníci už nikoho nezaujímali. Ináč neviem si predstaviť pracovať do 64 rokov ako je to momentálne nastavené . Ľudia pracujúci v štvorzmenných a rizikových prevádzkach sú psychicky aj fyzicky opotrebovaní už v 60-ke. Samozrejme sa na to nabaľujú rôzne zdravotné problémy, ktoré im zamestnávatelia nechcú tolerovať.

Pokiaľ ide o dnešok musím spomenúť dôchodkový systém, ktorý je v zlom stave a uvidíme ako si s tým terajšia aj budúce vlády poradia. To, že v januári tohto roku sa dôchodcom zdvihli dôchodky o 1,3% a inflácia sa pohybuje momentálne niekde na úrovni viac ako 14% svedčí o minimálne zlom zákone pre dôchodcov. Dôchodcovia majú ťažký rok aj napriek tomu, že už nejakú pomoc dostali a ešte majú dostať.
Veľa práce  čaká vládu aj ohľadom zdravotníctva, ktoré nie je určite v dobrej kondícii- viď výpovede lekárov! Ohľadom občanov, ktorí majú strach z toho, kedy ich osloví exekútor, by som rád videl štatistiky akým spôsobom sa do tejto situácie dostali. Rôzne snahy politikov o nejakú formu exekučnej amnestie sa mi zdajú nefér voči zodpovedným občanom, ktorí si odtŕhajú od úst a bezhlavo sa nezadlžujú.
Na Slovensku nám tiež chýbajú napríklad nájomné byty. Tento fakt spolu s ešte stále ľahko dostupnými pôžičkami nám deformuje trh s nehnuteľnosťami, kde ceny na radosť realitných maklérov vybiehajú do závratných výšin. Mladí ľudia bez úverov môžu u nás o vlastnom bývaní len snívať. V krajinách Európskej únie sa podiel nájomných bytov pohybuje od 19 percent do 62 percent z celkového bytového fondu. Na Slovensku to v roku 2019 bolo približne 6 percent! Predvolebné sľuby ohľadom stavania nájomných bytov predsedu parlamentu Kollára sa bohužiaľ zatiaľ nenapĺňajú.
Nedá mi nespomenúť tému o drogách. Podľa mňa je choré až trestuhodné ak predseda politickej strany sa verejne chváli skúsenosťami s nimi.
Vždy bude skupina, ktorá socializmus bude chváliť a naopak skupina, ktorá ho bude haniť. Pravda bude asi niekde medzi a mali by sme si z každej doby vybrať to dobré, pretože dokonalý systém zatiaľ ešte nikto nevynašiel.
Faktom však ostáva a nakoniec aj udalosti z novembra 1989 hovoria o tom, že občania až tak spokojní neboli. A svedčí o tom aj pre mňa veľmi zaujímavý fakt, že v roku 1975, teda za socializmu na Slovensku zomrelo následkom samovraždy 644 ľudí a v roku 1985, to už bolo 748 ľudí! Prekvapivo pre mňa sa toto číslo za súčastného kapitalizmu vôbec nezdvihlo. Napríklad v roku 2008 to bolo 631 a v roku 2021 548 samovrážd.
V dnešnom kapitalizme vidím ako veľký problém sociálnu nespravodlivosť. Je smutné ak na jednej strane máme u nás napríklad dôchodky na úrovni životného minima, alebo zárobok robotníkov na úrovni minimálneho platu a na strane druhej novodobých zbohatlíkov, kde niektorí ani nevedia preukázať zdroj svojich príjmov. Mimochodom nedávno sa herec Kramár arogantne vyjadril, že ľudia, ktorí majú málo, sa majú viac snažiť! No neviem , ako by sa on viac snažil, keby mu zamestnávateľ nevyplatil plat, alebo keby bol invalidný dôchodca a štát by mu nedal ani životné minimum. Možno si ani sám nevie vymeniť žiarovku a keby nebolo ľudí , ktorými pohŕda zhnil by v špine a smrade. To isté sa týka aj jeho kolegu Stankeho, ktorý škrieka o slušnosti a potom sadne za volant pod vplyvom alkoholu!
Píše sa rok 2022 a podľa mňa stále žijeme v rozhádanom štáte , kde každý môže každého obviniť bez dôkazov a nič sa nedeje. Máme štát, ktorý v záujme spravodlivého potrestania zlodejov sám porušuje zákony! Niekoľkokrát na to už upozornil predseda parlamentu, ale hlavne na to poukazuje správa SIS z minulého roku! Po vražde mladých ľudí predseda vlády povedal, že občania by sa nemali báť o svoje životy. Áno súhlasím, ale nemalo by to platiť len v určitej komunite , ale všade aj napríklad v kolúznej väzbe!
Máme parlament, ktorý poslednú dobu viac nepracuje ako pacuje a k tomu rozhádanú vládu, ktorá sa zubami, nechtami drží na svojich stoličkách a už im chýba iba sa k nim pripútať reťazami, pretože je presvedčená o svojej nenahraditeľnosti!

Na záver len toľko. Ak občania chcú zmenu musia to dať na vedomie  našej vláde na námestiach , ale v oveľa väčšom počte ako doteraz.