Kam sme sa to dostali

Písal sa rok 1989. Bol november a na námestí pod našimi veľhorami pred davom občanov rečnil rečník. Ľudia cinkali kľúčmi a nadšene kričali "Už je to tu ! " Potom stíchli a počúvali. Orátor na tribúne položil do davu otázku: "Prečo sú prázdne obchody, kde je mäso ? " Zrazu niekto z davu zakričal: "Komunisti zožrali."  Zožal za to veľký aplauz...
Prešlo skoro 30 rokov.To je už dosť dlhá doba na to, aby človek mohol porovnávať ,či hodnotiť, hlavne ak sa jedná o udalosť ,ktorá zmenila osudy ľudí. November 1989 sa medzi také udalosti určite radí. Som presvedčený, že je potrebné si túto udalosť  neustále pripomínať, nielen na výročie. Napríklad aj týmito slovami Václava Havla:
" Dvacet let tvrdila oficiální propaganda, že jsem nepřítelem socialismu, že chci v naší zemi obnovit kapitalismus, že jsem ve službách imperialismu od něhož přijímám tučné výslužky, že chci být majitelem různých podniků… Byly to všechno lži, jak se záhy přesvědčíte, protože tu brzy začnou vycházet knihy, z nichž bude zřejmé, kdo jsem a co si myslím." Toto okrem iného povedal  Václav Havel v decemberi 1989.
Boli to naozaj lži, ako píše Václav Havel? Pravdou je, že jeden čas za socializmu chodil do práce mercedesom a zo svojho robotníckeho platu si ho iste nemohol dovoliť.   Taktiež bývalý politický väzeň a disident  J. Wolf potvrdil, že zo zahraničia chodili peniaze pre Chartu, kde mal Havel nemalé slovo. Tiež hovoril aj o ich zneužívaní.  Či sú tieto tvrdenia pravdivé, ako aj to, či Havel dostával peniaze zo zahraničia, nech si každý urobí názor sám!  Taktiež nechávam na posúdenie čitateľom, či je pravda, že Havel sa po páde komunizmu v reštitúciach stal majiteľom podnikov a rôznych nehnuteľností. Podľa internetového denníka pluska.sk po páde komunizmu získal aj s bratom v reštitúcii niekoľko nehnuteľností ako pražská Lucerna, bytovka na Rašínovom nábreží, Terasy Barrandov a podiel na Vavrečkovej vile v Zlíne. Pokiaľ sa jedná o obnovenie kapitalizmu, tak máme čo, socializmus?  
Taktiež si myslím, že zvolenie Václava Havla za prezidenta Československa  sa neobišlo bez nejakých podmienok. Musíme si uvedomiť, že ho zvolili komunisti. Možno práve tieto podmienky môžu za to, ako to napokon dopadlo.
O desať rokov v životnej úrovni dobehneme Rakúsko alebo Švajčiarsko – tak zneli sľuby na námestiach v roku 1989. Účelové žonglovanie so slovami nadšený dav s radosťou privítal. V tom sa oproti dnešku nič nezmenilo. Aj dnes vyhrávajú sľuby a nie realita! Došlo to dokonca tak ďaleko, že sa objavil jeden nebezpečný úkaz, kde slušnosť a charakter sa ohýba ako sa komu hodí. Ináč si neviem vysvetliť fakt, že rodinkárstvo na jednom VÚC sa obhajuje slovami: " Ak dvaja robia (presne) to isté, nie je to vždy to isté!"
Po novembri 89 ľudia s úžasom počúvali reči politikov o tom, ako kupónová privatizácia napraví krivdy komunistov a občania budú vlastníci toho ,čo spoločne budovali. Tej rozprávke som chvíľu veril aj ja. Mnoho ľudí vytriezvelo, keď na podniky, kde mali akcie začali byť vypisované konkurzy a po nejakej dobe boli vymazané z obchodného registra, alebo prešli na inú právnu formu, čím boli vlastníci akcií vlastne odstavení.
Ivan Mikloš bol v rokoch 1991 - 1992 minister privatizácie SR a bol  z titulu funkcie plne zodpovedný za prvú kupónovú privatizáciu. Najväčšia vina Ivana Mikloša podľa mňa je, že aj napriek nepripraveným zákonom, ktoré umožňovali to čo sa potom dialo (tunelovanie podnikov,podvodné fondy a pod) sa v jeho režii kupónka spustila. Zodpovedný politik by do toho nešiel, alebo by trval na zmene zákonov, ibaže by to vtedy niekomu vyhovovalo... Nemôžem predsa niečo spustiť a potom sa vyhovárať, že na to už nemám dosah. Zo strany Ivana Mikloša to bol  hazard s touto spoločnosťou a začiatok oligarchie!
 A čo privatizácie podnikov ,ktoré sa nedostali do kupónky ? Podľa mňa so spravodlivosťou to malo pramálo spoločné. Za pár korún sa skupina vyvolených dostala k nemalému majetku, aby následne tieto podniky vytunelovala a priviedla do krachu. Všetka česť tým, ktorí dokázali podnik udržať až do dnešnej doby.
 Z môjho pohľadu kupónová privatizácia bola nehoráznym podvodom na občanoch tohoto štátu. Taktiež argumentácia niektorých, že každý kto rozmýšľal a svoje body investoval priamo a pritom ich rozdelil do viacerých podnikov na tom neprerobil je smiešna. Ak aj niečo niekto dostal, svoju prácu v socializme si občania oprávnene cenili na oveľa viac. To sa týka aj druhej kupónovej privatizácie, kde každý dostal smiešnu sumu!
Minule som na facebooku čítal tento status:
„Za bývalého režimu chodili ľudia usmiati, navzájom si vážili jeden druhého, uctievali sa, pomáhali si navzájom, venovali sa svojim rodinám, každý kto mohol pracovať mal prácu. Jedinou starosťou väčšiny ľudí bolo rozhodnúť sa s kým a ako prežijú víkend. Teraz za tejto doby chodia ľudia uzatvorení do seba, smutní, v takmer každej rodine je nejaký existenčný alebo rodinný problém, mladí ľudia sa rozvádzajú, alebo pre istotu žijú ako druh s družkou, majú problém s bývaním a pod. Starosť s rozhodovaním sa o tom, ako prežijú víkend, vystriedala u mnohých starosť za čo kúpia svojim deťom topánky, oblečenie, kde zoženú peniaze na školské potreby, na lieky, za čo zaplatia elektriku, bývanie, strach z toho kedy ich osloví exekútor.“
Podobný názor má aj jeden nemenovaný veľmi aktívny poslanec na sociálnych sieťach za stranu Smer. Je to naozaj tak?  Myslím, že trochu objektívnosti by nezaškodilo. Áno sociálna politika za socializmu bola lepšia a aj práca bola (myslím si však, že momentálne je aj teraz) a hlavne stavali sa byty, ktoré však neboli celkom zadarmo, ako sa to tvrdí, ale dodnes dobre slúžia. Rodilo sa viac detí, pretože mladí manželia mali kde bývať a mali napríklad možnosť čerpať mladomanželskú pôžičku( ktorú tuším už štát konečne opätovne zavádza). Na to nadväzoval fakt, že na dôchodcov mal kto robiť. 

Dnešní  dôchodcovia v dobrom spomínajú na bezplatné zdravotníctvo, či školstvo a oprávnene.
Netreba tiež zabúdať na negatíva z tejto doby, čo sa dnes deje veľmi často. Nebudem tu riešiť päťdesiate roky, ktoré som nezažil. Podľa mojich osobných skúseností  predstavitelia strany nie len na úrovni okresu, či kraja sa nezaujímali o názory, či problémy radových členov a občanov, ba naopak ak sa niekto ozval snažili sa ho umlčať napríklad aj zosmiešňovaním. (Nejak podozrivo mi to pripomína konanie strany Smer)  Ako negatívum tiež beriem fakt, že robotníci, možno nie všetci, žili od výplaty k výplate a o nejakom luxusnom živote sa určite nedalo hovoriť. Mali sme vedúceho, ktorý namiesto toho, aby pracujúcim zdvihol platy, tak im pred výplatou požičiaval za nehorázne úroky! Teraz to majú robotníci ešte horšie, ale tiež nie všade. Ide hlavne o absurdné správanie sa  (vše) vedúcich pracovníkov a s tým spojený  bossing  na pracoviskách. Nedávno som zo záujmom počúval záznam z novembra 89. Jeden z čelných predstaviteľov VPN tam hovoril,že robotníci patria k nim a nikomu sa ich nepodarí rozdeliť a poštvať proti sebe. Bolo to veľmi dojímavé. Dnes mám však pocit, ako keby robotníci už nikoho nezaujímali.
Pokiaľ  ide o dnešok musím spomenúť dôchodkový systém, ktorý je v zlom stave a uvidíme ako si s tým terajšia aj budúce vlády poradia. Veľa práce ich čaká aj ohľadom zdravotníctva, ktoré nie je určite v dobrej kondícii. Ohľadom občanov, ktorí majú strach z toho, kedy ich osloví exekútor, by som rád videl štatistiky akým spôsobom sa do tejto situácie dostalli.  Rôzne snahy politikov o nejakú formu exekučnej amnestie sa mi zdajú nefér voči zodpovedným občanom, ktorí si odtŕhajú od úst a bezhlavo sa nezadlžujú. Na Slovensku nám tiež chýbajú napríklad nájomné byty. Tento fakt spolu s ešte stále ľahko dostupnými pôžičkami nám deformuje trh s nehnuteľnosťami, kde ceny na radosť realitných maklérov vybiehajú do závratných výšin. Mladí ľudia bez úverov môžu u nás o vlastnom bývaní len snívať. V krajinách Európskej únie sa podiel nájomných bytov pohybuje od 19 percent do 62 percent z celkového bytového fondu. Na Slovensku je to približne 6 percent!
Nedá mi  nespomenúť tému o drogách. Podľa mňa je choré ak predseda novej politickej strany sa verejne chváli skúsenosťami s nimi.
Vždy bude skupina, ktorá socializmus bude chváliť a naopak skupina, ktorá ho bude haniť. Pravda bude asi niekde medzi a mali by sme si z každej doby vybrať to dobré, pretože dokonalý systém zatiaľ ešte nikto nevynašiel.
Faktom však ostáva a nakoniec aj udalosti z novembra 1989 hovoria o tom, že občania až tak spokojní neboli. A svedčí o tom aj pre mňa veľmi zaujímavý  fakt, že v roku 1975, teda za socializmu na Slovensku zomrelo následkom samovraždy 644 ľudí a v roku 1985, to už bolo 748 ľudí! Prekvapivo pre mňa sa toto číslo za súčastného kapitalizmu vôbec nezdvihlo.
V dnešnom kapitalizme  vidím ako veľký problém sociálnu nespravodlivosť. Je trestuhodné ak na jednej strane máme u nás napríklad dôchodky pod, či na úrovni životného minima, alebo zárobok robotníkov na úrovni minimálneho platu a na strane druhej novodobých zbohatlíkov, kde niektorí  nevedia preukázať zdroj svojich príjmov. Mimochodom nedávno sa herec  Kramár arogantne vyjadril, že ľudia, ktorí majú málo,  sa majú viac snažiť! No neviem , ako by sa on viac snažil, keby mu zamestnávateľ  nevyplatil plat, alebo keby bol invalidný dôchodca a štát by mu nedal ani životné minimum. Možno si ani sám nevie vymeniť žiarovku a keby nebolo ľudí , ktorými pohŕda zhnil by v špine a smrade. To isté sa týka aj jeho kolegu Stankeho, ktorý škrieka  o slušnosti a potom sadne za volant pod vplyvom alkoholu!    
Podľa mňa dnes žijeme v rozhádanom štáte so slabo fungujúcim súdnictvom, kde každý môže každého obviniť bez dôkazov a nič sa nedeje. No zistiť po 30 rokoch demokracie, že máme sudnictvo, či prokurátúru prepojenú na mafiu je pre ludí, ktorí v 89- tom stáli na námestiach veľký ŠOK! Sme v takom morálnom marazme, že sa ani nedivím, že ľudia ako Mečiar, či Harabin chcú zahraňovať Slovensko. No najhoršie, čo sa môže stať je, ak občania na to rezignujú a túto rezignáciu prejavia napríklad vo voľbách.

Zdroj: https://v-hano.webnode.sk/news/kam-sme-sa-to-dostali/